Ahoj, Ľubo. Takže v prvom rade nám povedz, čo to ten extreme waiting vlastne je.

Ahoj. Takže extreme waiting, ako už názov napovedá je športová disciplína, ktorá spočíva v čakaní. To znamená, že nie je dôležité na čo človek čaká, ale že vôbec čaká. To má svoje nesporné výhody, pretože týmto pádom sa EW dá vykonávať takmer kdekoľvek a zapojiť sa môže takmer každý. Inak extreme waiting sa niekedy zamieňa aj s  extreme queueingom, ale ten zahŕňa výlučne čakanie v radoch, a to je len odnož waitingu.

Ako to funguje? Ako napríklad vyzerá taká typická extreme waitingová session?

To záleží od rôznych faktorov. Ale najtypickejšie je asi to, že prídem na niečo, čo sa má diať o určitej hodine skôr, a potom čakám, kedy to bude, napríklad do divadla, alebo na koncert. Populárnejšie a zábavnejšie je ale ísť niekam, kde sa veľa čaká, takých miest je plno, v tomto máme na Slovensku obrovskú výhodu oproti iným štátom a tam sa napríklad postavím do najdlhšieho radu a keď prídem na rad, odídem a postavím sa do ďalšieho radu a tak podobne. V tomto je EW veľmi flexibilný. Je možné ho vykonávať napríklad aj vo dvojiciach, alebo skupine. To funguje tak, že sa každý waiter postaví do jedného radu, keď prídu na rad, tak si vymenia rady a znovu čakajú. Nakoniec vyhráva ten, ktorý v jednotlivých radoch čakal najdlhšie. Toto sa napríklad volá cross-waiting.

Zaujímavé, takže extreme waiting je jednak individuálny a jednak kolektívny šport.

Áno, presne tak. Ako som už spomenul, je to veľmi otvorená a flexibilná disciplína. Napríklad ja robím EW individuálne buď kvôli tréningu, alebo keď mám chuť a potom s kamošmi robíme cross-waitingové zápasy.

Kedy si sa rozhodol venovať extreme waitingu a čo ťa k tomu inšpirovalo?

To bolo počas štúdií na vysokej škole. Napríklad keď som čakal dlhé hodiny na zápočet alebo výsledky skúšky, tak som si vždy hovoril, že tí vyučujúci to snáď majú ako šport, že nás nechávajú tak dlho čakať. A vtedy mi napadlo, že keď oni, tak by som mohol takto športovať aj ja. A postupne ma to začalo baviť, až som sa tomu začal venovať takpovediac profesionálne.

Sú potrebné na extreme waiting nejaké špeciálne pomôcky, alebo napríklad odev?

Áno aj nie. Na najnižší level, vhodný pre začiatočníkov, nie je potrebné v podstate nič a človek to môže robiť, tak ako je. Tomuto inak hovoríme bejzik. My pokročilí už používame rôzne pomôcky, ktoré dodávajú adrenalín a šťavu, inak by tam nemohol byť ten prívlastok „extreme". Napríklad si zoberieme veľmi veľký a neskladný kufor, alebo si naplníme ruksak dlažobnými kockami a takto čakáme. Veľmi trendy je aj dať si úplne nevhodné oblečenie, napríklad do miest kde sa čaká v zime, sa obliecť letne, alebo naopak, tam kde je teplo, sa čo najviac naobliekať.

Existuje na Slovensku niečo ako klub alebo liga extreme waitingu?

Nie, zatiaľ nie. Všetko zatiaľ robíme čisto na funny báze, takže žiadna liga, ani nič podobné. Ale ako som už spomínal, Slovensko má v tomto smere výborné predpoklady, keďže tu sa čaká skoro všade. V zahraničí používajú rôzne simulátory, alebo trenažéry čakania, ale na Slovensku je všetko na prírodnej báze, čo je veľmi fajn. Preto je Slovensko aj obľúbenou krajinou mnohých zahraničných waiterov.

Máš nejaké obľúbené alebo špeciálne miesto na extreme waiting?

Jasné, som rád, že sa pýtaš. Tých miest je samozrejme viac, ale asi najradšej mám Dopravný inšpektorát na Kopčianskej, ďalej Billu v Tatracentre na Hodžovom, alebo Tesco na Kamennom, v nich sa tiež super robí aj cross-waiting. Potom mám rád ktorúkoľvek poštu, a to skoro ráno, kde sa výborne kombinuje waiting s queueingom.

Fajn, tak vďaka za rozhovor a prajem veľa šťastne prewaitovaných hodín.

Aj ja ďakujem a pozdravujem čitateľov blogu.shit.sk.