štvrtok 13. januára 2011

Som úplne normálny a som na to hrdý!


01/2009
S článkami o tom, kto je a nie je na čo hrdý sa tu roztrhlo vrece, a keďže ja jednak nechcem byť pozadu a dvojak už nevládzem to v sebe dusiť, tu je moja spoveď.


Svoju normálnosť som si začal uvedomovať niekedy v období puberty. To je doba, kedy každý človek rozmýšľa o sebe, kto je, kam ide a čo tu robí. Keďže ja som išiel práve do školy ZŠ Hálova 16 v Bratislave - Petržalke, tak aspoň jednu otázku som mal zodpovedanú. To bola doba, kedy som sa zamýšľal, prečo ja nie som nácek, analfabet, gangster, ofinkár (subkultúra populárna medzi mládežou začiatkom deväťdesiatych rokov, charakteristická zvláštnym účesom - vyholenou celou hlavou, okrem prameňa vlasov nad čelom, pozn. aut.) bifľoš, alebo iné špecifické indivíduum ako väčšina ostatných spolužiakov. Vtedy som postupne začal zisťovať, že so mnou je asi všetko v poriadku a že som úplne normálny.
Sem-tam som mal tendencie myslieť si, že som napríklad výnimočný alebo čo. Napríklad pri vyšetrení u očného som si myslel, že keď sa mi oftalmológ bude pozerať do oka, prekvapene sa odtiahne, pozrie sa ešte raz, zavrtí hlavou, povie „hm-hm" a so slovami „nikam nechoďte, hneď sa vrátim" zavolá ostatných oftalmológov z chodby na Poliklinike na Tehelnej a všetci budú zamyslene otáčať hlavami a hovoriť „hm-hm" a ja sa budem pýtať „Čo je? Čo sa deje?". A nakoniec povedia „Pán Nemeš, ako vám to povedať, vaše oči... teda váš zrak je najostrejší zo všetkých ľudí na svete. Ste niečo ako superman, akurát menej gay." Ale to sa nikdy nestalo. Dokonca ani u urológa.

Ani neskôr som nezažil nejaké mimoriadne výkyvy. Moje detstvo bolo šťastné a radostné. Pamätám sa ako by to bolo včera, keď sme s kamarátmi hrali prestrelku na parkovisku, palicami robili diery do ľadu na zamrznutom Chorvátskom ramene (sem tam sa niekto aj prepadol pod ľad, a to sme sa smiali, až sme sa za bruchá chytali), alebo robili bunker z kopy vyhodených vianočných stromčekov.

V priebehu dospievania som sa ani raz nepokúsil o samovraždu, ani nevstúpil do sekty, alebo kultu. Aj keď pokusy boli napríklad zo strany scientológov. Ale potom, čo som vyplnil 200-otázkový Oxfordský test so zákernými otázkami typu „Zdravíte srdečne?", alebo „Ste veselý?" a na 90% otázok som odpovedal „neviem" a „niekedy", tak si asi scientológovia povedali, že som príliš normálny a že ma nechcú a už sa mi neozvali. Fňuk. Celkovo môj vzťah k náboženstvu by sa dal nazvať ako indiferentný. Možno aj verím v Boha, ale nemyslím, že má nejaké konkrétne meno, alebo podobu a nemyslím, že sa dá nájsť napríklad v kostole. Takisto si naňho často ani nespomeniem. Akurát predpokladám, že keď mi raz niekto zlomí nohu na trikrát a donúti ma na nej skákať, tak vtedy asi intenzívne budem naňho myslieť. Asi ako väčšina ľudí. Veď hovorím, som normálny.

Ale v tejto dobe zostať normálnym je sakra ťažké. Človek, ktorý nie je aspoň trochu úchylný alebo postihnutý, nie je vôbec zaujímavý a populárny. V dnešnej dobe, ak chce byť človek úspešný musí byť minimálne transsexuálny moslimský kaderník čiernej pleti s menom napr. Silash. Preto v rámci tzv. diarhea-terapie, t.j. mám sračku, idem na psychoterapiu, absolvujem psychoterapiu, stále mám sračku, ale už som na to hrdý, som sa rozhodol, že túto svoju črtu budem kultivovať a budem na ňu hrdý, keď som už nič iné, hrdosti-hodné, nedokázal. A funguje to.

A na Vianoce jedávam kapustnicu a nie sushi, aby ste vedeli!
Disclaimer: Tento článok je na želanie, preto si autor vyhradzuje právo na jeho nezmyselnosť. Ale keď nerozumiete mne, možno porozumiete peknej piesni:



Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1394624/1/Som-uplne-normalny-a-som-na-to-hrdy.html
 

1 komentár: