štvrtok, 13. januára 2011

Zabíjení – recenzia...

pôvodne publikované: 10/2008 

...tento krát na knihu. Štěpán Kopřiva je vraj známy autor komiksov. Komiksy síce nečítam, ale akčný sci-fi splatterpunkový komediálny thriller, v ktorom hlavný hrdina je psychopatický masový vrah si nemôžem nechať ujsť.

John Keller je vrah. Často zabíja na objednávku, ale sem-tam aj pre radosť. Na svojom konte má asi dvadsať tisíc obetí (ku koncu románu ešte o pár tisíc viac). Ale John Keller, ako najnebezpečnejší človek na Zemi, teraz sedí v prísne stráženej base, na samotke, kde mu spoločnosť robí iba prasklina v stene, ktorá sa podobá na portrét Alfreda Hitchocka. Až raz navštívi Johna vysoký vojenský hodnostár a dá mu ponuku, ktorá sa neodmieta. John má za úlohu zabiť cca. 30 ľudí výmenou za svoju slobodu. Háčik je v tom, že aj keď zoznam obetí je daný, John má na to niekoľko málo hodín, a to od momentu, kedy sa majú tieto vybrané osoby dozvedieť prísne utajovanú informáciu. Navyše Keller musí zistiť, či tieto osoby informáciu medzitým nevyzradili, a ak áno, tak komu, pričom „komu“ znamená jeho ďalšiu obeť. Keller svoju úlohu zvládne, ale niečo sa pototok a Kellera chcú zrazu všetci zabiť a z lovca sa stáva lovený (fuj, aké klišé).

Tak takto nejako začína román Zabíjení do Štěpána Kopřivy. Knižka je to neveľká, asi 350-stranový paperback. Už z opisu musí byť jasné, že sa jedná o veľmi zábavné pokleslé čítanie, o ktoré by intelektuál v knižnici ani batikovaným pršiplášťom nezavadil. Ale to nevadí, o to lepšie sa to číta. Veľa ľudí by to asi prirovnalo k známejšiemu a legendárnejšiemu Kulhánkovi, ale sú tu drobné nuansy, ktoré podčiarkujú originalitu Kopřivovho štýlu.

Tak v prvom rade je tu humor. Je čierny, nechutný, morbídny a je ho tu veľa. Napríklad vsuvky z fiktívneho časopisu Splatterhouse, ktorý nerecenzuje knižky, filmy, ale prevedenie vrážd. Ďalej niektoré postavy, ako napríklad nájomná vrahyňa – pani v rokoch, ktorá keď práve nezabíja na objednávku, píše úspešné zamilované romány pre ženy („Jeho silný jazyk vnikl mezi chvějící se plátky jejích růžových rtů“). Originálne zabitie sú už len povinnou čerešničkou na torte (uškrtenie vlastnými črevami).

Ďalším zaujímavým prvkom je hlavná postava. Môže nám byť sympatický mierne psychopatický masový vrah, ktorému sa sem-tam objavuje tvár Alfreda Hitchcocka? Áno, môže. Napriek všetkému je John Keller sympaťák a má nepopierateľnú charizmu. Na rozdiel od Kulhánkových superhrdinov, pri ktorých aj Superman vyzerá ako babka z Vihorlatu (čo je dôvod, prečo u mňa Kulhánek stráca body, keďže sa zdá, že už nevie napísať knihu, ktorej hrdina by nebol nesmrteľný upír, kyborg, alebo boh, prípadne všetko dokopy), je John normálny smrteľný človek, takže sa s ním čitateľ môže stotožniť, aj keď to môže vyzerať bizarne.

Ďalšia vec, ktorá stavia Zabíjení nad priemer je sex. Zatiaľ čo v podobných knihách sex neexistuje a ak áno, iba v mierne erotických náznakoch, tu je vidieť, že Kopřiva nie je žiadny puristický asexuál. Sexu síce nie je veľa, ale je správne dávkovaný a má šťavu.

Takže, podčiarknuté a zhrnuté, Zabíjení je zábavná akčná, krvou namazaná jazda, ktorej jedinou chybou, okrem trochu preexponovaného konca, je, že sa nedá prestať čítať. Udeľujem deväť odtrhnutých končatín z desiatich.

Top moment:
Vražda orálnym sexom. Pričom obeťou je žena.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára