Mám jedny špeciálne nohavice, ktoré volám referenčné. Ak sa referenčné nohavice dajú v pohode zapnúť, je to fajn. Ak sa referenčné nohavice dajú zapnúť s tým, že v nich mám aj košeľu a tielko, tak je to super fajn. A ak sa referenčné nohavice dajú zapnúť iba s použitím hrubej sily a potom sa cítim ako v zovretí obrovskej chobotnice, tak to neni vóbec fajn. No a to sa stalo teraz mne. A keby len referenčné gate... Ale aj košeľa sa mi akosi zbehla a vytvárala mi akýsi tlak v oblasti brušnej.

Teraz trochu odbočím. Ktorý obmedzený homosexuálny podvyživený taliansky módny návrhár vymyslel, že veľkosť pánskej košele sa bude odvíjať od obvodu krku? A prečo si vtedy povedal, že „Bóžinku, 43-centimetrový krčisko, to musí byť veľký chlapisko, ktorý má aspoň dva metre, 150 kíl a 130-centimetrové ručiská". Lebo niekedy mám chuť toho fiktívneho módneho návrhára za tento jeho výmysel na tie košele zavesiť za gule do prievanu. Totiž, 43-ka košeľa je mi na krku akurát, ale zvyšok košele na mne vyzerá ako keby som ju zdedil po staršom bratovi, ktorý zahynul, keď sa pri vchádzani do tunela zabudol zohnúť. Na druhej strane, 40-ka košeľa je mi akurát, až na to, že keď si zapnem horný gombík, tak sa mi začnú robiť pestrofarebné kruhy pred očami a začínam byť trochu dýchavičný. Preto si horný gombík nezapínam, ak je to možné, a celkovo by som košele najradšej nosil ako Nick Slaughter z Vražedného pobrežia, ale keď si k tomu dáte kravatu, tak to asi vyzerá príliš nekonvenčne, lebo ľudia na vás divne pozerajú. Koniec odbočky.

Tak som si povedal „Kua, ty tlsté prasa, ideme chudnúť". A ako povedal, tak aj bolo. V ideálnom svete by bolo. V reálnom svete to nie je taký ľahký task, ako to vyzerá. Pritom paradoxné je, že pred pár rokmi sa mi podarilo schudnúť cca. 25 (slovom 25) kíl tempom 4 kilá za mesiac. To bola vtedy celkom sranda, keď som sa vrátil po lete do ďalšieho semestra a spolužiaci a spolužiačky ma takmer nespoznávali. Ďalšia sranda bola, keď mi nehovorili, že „Jééj, Ľubo, ty dobre vyzeráš, ako si krásne schudol. Nepôjdeme na rande?", ale namiesto toho sa pýtali „Ježiš, to čo sa ti stalo? Si chorý?". No čo už, ľudia sú vo svojej podstate pesimisti, ja to furt hovorím (poznámka: ak nejaká firma na distribúciu zázračných liekov, mastičiek a lektvarov na chudnutie zháňa fotky „predtým a potom" a nechce platiť za licenciu na photoshop, nech ma kľudne kontaktuje. Diskrétnosť zaručená). No a keď sa nad tým teraz zamýšľam, vlastne ani neviem, ako sa mi to podarilo. Teda pamätám si, že som nejedol nič sladké. A že často bol problém odolávať rečiam ako „Daj si, veď to nezabije, len kúsok, čo ma chceš uraziť...blablabla". Keby som musel odmietnuť ešte asi iba troch ľudí, tak už by mi tá vystretá ruka v odmietavom geste „nie, radšej knihu", ostala tak navždy.

A kde som to skončil? Aha, že je ťažšie schudnúť 5 kíl, než 25. Prečo to tak je, to neviem. Ale pri svojom súčasnom životnom štýle sa tomu ani nečudujem. Síce za posledný rok som sa naučil raňajkovať, čo som predtým xy rokov nerobil, no na druhej strane som sa odnaučil obedovať. Jednak sa mi nechce a dvojak na „menučko" skladajúce sa z vodnatej cesnakovej polievky a „gordon blue" s hranolkami a tatarkou väčšinou chuť nemám. Okrem toho po takomto obede mi moja pracovná a duševná aktivita pripomínala maláriou infikovanú koalu. Po lobotómii. Preto som už väčšinou večer hladný jak Čenkovej deti na 25-tej strane a zožeriem všetko, čo (kto) mi príde pod ruku. Takže som sa rozhodol, že menej žrania večer by mohlo niečo spraviť, najmä keď som sa dočítal, že v spánku sa spaľujú tuky, ak sa večer človek nenaje sacharidov. Teda neviem, či si to pamätám presne, okrem toho moje paranoidné ja mi hovorí, že celý trik je v tom, že logicky kto spí, nežere. Každopádne, zatiaľ sa to osvedčilo, schudol som asi tri kilá.

Ďalší krok spočíva v tom, že chodím do korbiarne dvíhať nejaké železá. Toto je už horšie, lebo dvíhanie želiez si vyžaduje istú pravidelnosť a frekvenciu vyššiu, než jeden krát za týždeň, no aj tak si myslím, že to je lepšie ako nič. Okrem toho, keď už som tam, snažím sa ten čas využiť efektívne, nie že dvakrát zdvihnúť najťažšiu činku, potom tri minúty fučať a 15 minút sa obzerať v zrkadle, ako to praktizujú niektorí mackovia uškovia, prípadne sa vykecávať s ostatnými mackami uškami. Korbiareň nie je diskusný klub, vy duté hlavy, keď chcete kecať, kúpte si jonťák a sadnite si na recepciu! No vidíte, zase som sa nasral, ale to je asi od hladu.

Teda - čo som tým chcel povedať? Že je zbytočné hľadať univerzálny zázračný recepis na chudnutie. Keď veľa žeriete a málo sa hýbete, budete tlstí. Keď žeriete menej a hýbete sa viac, budete menej tlstí. Také jednoduché to je.

Lúči sa Dr. Bukovský.

Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1424654/1/Chcete-schudnut-Nepytajte-sa-ma-ako.html