V období praveku boli pre vtedajších obyvateľov nášho územia, ktorých označujeme ako Starí Slováci, najdôležitejšie zháňanie potravy, zabezpečenie prístrešia a rozmnožovanie. V každom kmeni sa však vyskytovalo niekoľko jedincov, ktorí vďaka svojim málo vyvinutým kognitívnym schopnostiam neboli schopní lovu zveri a vďaka nefunkčnej jemnej motorike (niektoré pramene uvádzajú aj pojem „špekáčkovité prsty") ani zberu plodov. Keďže títo jedinci neboli samostatne schopní vykonávať ani triviálne činnosti, ako napríklad príjem potravy, združovali sa do skupín a tlup. Na krátenie dlhej chvíle neskôr vymysleli primitívnu hru, ktorá spočívala v snahe kopnutím do vypchatého mamutieho semenníka trafiť medzi dve, do zeme zapichnuté, mamutie kosti. Keďže túto hru pre vyššie uvedené dôvody nemohli hrať všetci, zvyšok tlupy povzbudzoval hráčov ryčaním a hádzaním kusov hliny na plochu ihriska.

V časoch bojov jednotlivých kmeňov o územie, sa u tých mužov, ktorí neboli schopní boja, stala táto hra prostriedkom súperenia - hry schopní hráči hrali hru, zatiaľ čo ostatní (pre zjednodušenie ich nazvime „prafanúšikovia") sa klbčili medzi sebou, tí agresívnejší používali aj primitívne zbrane na boj zblízka, ako napríklad boxer vyrobený z čelusti gorily močiarnej, alebo nunčaku z rebier medveďa skalného. Táto forma bojov síce nepriniesla straty na životoch na oboch stranách, no výrazne prispela k spomaleniu, už i tak veľmi slabého psychického a mentálneho vývinu prafanúšikov.

Čo ale málokto čakal, hra sa stala populárnou, a to aj medzi ostatnými, vyspelými vrstvami obyvateľstva. V priebehu vekov sa vymýšľali stále sofistikovanejšie pravidlá, ktoré, napriek tomu, že prafanúšikovia a ich potomkovia im už neboli schopní porozumieť, im hru neznechutili a zostala stále hlavnou, a pre mnohých jedinou kratochvíľou na prekonanie zaháľčivého spôsobu života a aspoň čiastočne ich zachraňovala pred spustnutím a ešte rozsiahlejšou degeneráciou.

Preto aj dnes by sme mali pamätať na to, že tvrdé jadro futbalových fanúšikov sú potomkovia prafanúšikov, ktorí nám túto hru kedysi dávno vymysleli a tak ako vtedy, tak aj dnes, je to jediné, čo majú. A preto v tom, čo dnes považujeme za skupinovú delikvenciu, by sme mali vidieť kus našej histórie a správanie, ktoré inak odsudzujeme, by sme mali vedieť pochopiť. Je zrejmé, že potomkovia prafanúšikov do civilizovanej spoločnosti, tak ako ju poznáme dnes, už nepatria, no to nie je dôvod na ich odsúdenie, jednak pre špecifický vzhľad (zrastené obočie, veľké nadočnicové oblúky, podkus, plešatosť, neprítomný pohľad...) a jednak kvôli ich, pre nás ťažko pochopiteľnému a akceptovateľnému, správaniu.


Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1517366/1/Otazka-mesiaca-Preco-je-futbal-na-Slovensku-taky-popularny.html