Väčšina ľudí žijúcich na sídlisku nakupuje v supermarketoch, a to z jednoduchého dôvodu, že prakticky nemajú konkurenciu (večierku U zdutej Zdeny so širokým sortimentom odrodových ovocných vín a jedným druhom pečiva za konkurenciu nepovažujeme). V podstate je ale supermarket iba pomenovanie, prakticky ide o klasické potraviny, ktoré sú na danom mieste už tridsať rokov, akurát sa mierne zrekonštruovali a zmenil sa dizajn. Sortiment tovaru sa ale za 30 rokov značne rozšíril, budovy, kde sa vyskytujú supermarkety ale nie, čo so sebou prináša isté problémy, ale o tom nižšie.

Príchod a vstup
Slovenské sídliskové supermarkety (ďalej len „SSS") majú štandardný vchod, čiže tu nie je veľmi čo radiť, jediné špecifikum sú rôzne podivné existencie, postávajúce pred ním. Je namieste tieto bytosti ignorovať, nie sú nebezpečné, teda väčšinou (pri tej šedivej pani pred Billou na Nobelovom, ktorá plačlivým hlasom a so slovami „ehene-emehe e-sa-páči" sa snaží vám vtisnúť do rúk Nota bene si taký istý nie som, až mám niekedy chuť zohnať si pre istotu dvojhlavňovú brokovnicu, keby sa nákaza rozšírila). Na nakupovanie si  treba vybrať transportné médium, ktorým je vozík alebo košík. A tu nastáva prvý problém. Vozík je pohodlnejší a vhodnejší pre väčší nákup, no v SSS sú vďaka bizarnému dispozičnému usporiadaniu (18 regálov na 50-tich metroch štvorcových), úzkym nákupným uličkám, absolútne nepoužiteľné. Okrem toho, väčšina SSS zrejme stále používa priestorový manuál „Efektivní využití skladového a prodejního prostoru v moderní socialistické samoobsluze sovětského typu" © Nakladatelství Rudé právo, Praha, 1983, v dôsledku čoho v strede uličky môžeme naraziť na prekážku v podobe plnej europalety prebytkového toaleťáku, alebo vyprchaných stolových vôd. A to sa s vozíkom obieha dosť ťažko.

Navyše, stále vládne predstava, že pokiaľ človek nemá vo vozíku aspoň 5 korún, nevráti ho na miesto, odkiaľ ho zobral, čo je možno odôvodnené vo veľkých hypermarketoch s parkoviskami, ale v prípade SSS, kde sú vozíky rovno pri vchode a ku predajni sa navyše ide po schodoch, je to trochu blbosť. Problém je v tom, že 5-koruny už dva roky nemáme, na čo SSS doteraz nedokázali zareagovať a iné mince idú do mnohých vozíkov len za použitia hrubej sily. Preto na nakupovanie volíme košík, tu ale nastáva ďalší problém - že sa nám nepodarí nejaký prevádzky schopný zohnať. Ak nie, tak použijeme ruky, vrecká, igelitku a podobne.

Sortiment
Sortiment v SSS sa pohybuje od kvalitného, cez priemerný, až po taký, za ktorý by v iných krajinách prevádzku SSS zavreli, zapálili napalmom a zaliali betónom. Takže vyberáme podľa svojej chuti, peňaženky a zdravotného stavu. Pozor si ale dávame na tzv. akcie, keďže to neznamená, že je tovar lacnejší, ale môže byť napríklad drahší (case in point: akciové syry v Bille sú drahšie ako neakciové hocikde inde). Musíme stále pamätať na to, že žijeme v ghette a každý je tu pimp, whore a hustler, a preto aj manažment SSS nás chce akurát ojeklamať. Preto neveríme ničomu a nikomu. Jediná akcia, ktorá platí, sú zlacnené veci pred koncom záruky. Asi každý SSS má kútik s týmito vecami, no najmä v oddelení údenín alebo ovocia a zeleniny to vyzerá skôr ako na oddelení cudzokrajných plesní Výskumného ústavu potravinárskeho. Ak to ale nevyzerá, že sa nám to po rozbalení prisaje na tvár a nakladie do miechy vajíčka, tak to pokojne kúpme, ale nestrácajme obozretnosť, lebo krikľavá nálepka ešte nič nezaručuje, viď nižšie.

Ukončenie nakupovania, platba, opustenie priestorov SSS
Ak už máme všetko, čo sme chceli (čo je ale nepravdepodobné, lebo často sa stáva, že chceme napríklad 30 dkg tresky a tri rožky a odchádzame s kuracím vifonom a akciovými cherry paradajkami, ktoré sme kúpili, lebo iba dve boli plesnivé), nasleduje asi najzložitejšia fáza celého procesu - platenie a prevod vlastníctva ku kupovanému tovaru. Absolvovať túto časť efektívne, rýchlo a bezproblémovo je hotová alchýmia, ktorej opis by snáď vydal aj na samostatný článok. Celý proces pozostáva z nasledovných krokov:

Krok prvý: výber radu
Každá prevádzka SSS obsahuje niekoľko pokladní, z ktorých ale nikdy nefungujú všetky. Nikdy. Zvyknite si na to, vy rozmaznaní leniví buržuji, lebo toto je džungľa. Dôvod na to je prostý - počet otvorených pokladní sa odvíja od počtu ľudí stojacich v rade, tak aby ich počet v rade bol v zásade stále konštantný. Príklad: počet ľudí v rade je v danej prevádzke stanovený na 10 (môže byť aj iné číslo, závisí to od viacerých faktorov, hraničný počet je napríklad stanovený tak, že ďalšia pokladňa sa otvára vtedy, keď rad zaberá celú nákupnú uličku - case in point: LIDL, Račianska). Ak sa prekročí tento počet, je možné na vyžiadanie ľudí stojacich v rade otvoriť ďalšiu pokladňu. Ak sa ale počet ľudí v rade zníži napríklad na sedem, jedna pokladňa sa uzatvára, tak aby počet ľudí v rade zase stúpol na štandardných desať. Preto je v zásade jedno, ktorý rad pri pokladni si vyberieme, akurát dávame pozor na tzv. excesy, t.j. ak je rad príliš malý, zrejme pri danej pokladni nie je niečo v poriadku a radšej sa mu vyhneme. POZOR! Ak si zvolíme rad, už ho nemeníme za iný. Nikdy, opakuje nikdy to nerobte! Je isté, že po prestúpení z jedného radu do druhého, ktorý sa nám dá nejakým spôsobom vhodnejší/rýchlejší sa stane niečo, čo rad, ktorý sme si vybrali spomalí, alebo totálne zastaví (dôjde páska v registračnej pokladni, pokazí sa platobný terminál, pokladníčka odíde na neznáme miesto, atď.) Ak sa ale také niečo stane a vieme to ovplyvniť, tak konáme. Príklad: pokladníčka sa začne vybavovať s kamarátkou, ktorá práve zaplatila nákup, na tému reklamácie korčúľ jej syna, a keďže štandardná pokladníčka nezvláda multitasking, opomína blokovať tovar. Pokiaľ nás rozhovor o reklamovaných korčuliach duchovne a znalostne obohacuje, môžeme počúvať a nezasahovať, ak sa však napríklad ponáhľame (vtedy by sme ale vôbec nemali navštíviť SSS), mali by sme pokladníčku slušne, ale rázne upozorniť, či by nemohla prerušiť konverzáciu a vykonávať kurvafix svoju prácu. Nie, pokašliavanie a prešľapovanie naozaj nezaberajú, keďže pokladníčka o našej existencii a zámeroch platiť vie, len na nás je... ehm, nás ignoruje. Takže hlasné slovo má svoju moc a ak nie, môžeme po pokladníčke niečo hodiť. Vtedy však dbáme na výber hodeného predmetu, nemali by to byť tvrdé ťažšie predmety, ako konzervy pre psov, lebo pokladníčka v bezvedomí je nám rovnako platná ako vykecávajúca sa pokladníčka (case in point: Billa, Nobelovo námestie).

Krok druhý: ukladanie tovaru na pokladničný pás a skenovanie tovaru
Tovar ukladáme blízko seba, tak aby sme si neuzurpovali celý pás pre seba. Predmety s tendenciou kotúľať sa, teda napr. fľaše, konzervy ukladáme pozdĺžne na pás, nie priečne. Keď sme tovar vyložili, presunieme sa k pokladni a sledujeme pokladníka. Táto časť je obzvlášť dôležitá, ak sme kúpili niečo, označené nálepkou „zľava". Pokladníci totiž tú krikľavo zelenú nálepku, ktorá sa dá pozorovať snáď aj z obežnej dráhy Zeme, jednoducho nevidia, takže vám zľavu nezarátajú a ak sa tak stane a vy ich nestihnete upozorniť, tak bude treba vystornovať pokladňu, čo zaberie v priemere ďalších 10 - 85 minút z vášho času. A to by sme nechceli.

Krok tretí: platenie a odchod
Prevod peňazí prebieha štandardne, asi ako inde, akurát je vhodné platiť presne a radšej v drobných (zase nie veľa drobných, nájsť rovnováhu v tom, koľko drobných je akurát a koľko je už veľa, je veľmi ťažké a zatiaľ som to nezvládol ani ja), lebo pokladník považuje už 20-eurovú bankovku za niečo, čím ho tí odporní zákazníci šikanujú a vysmievajú sa mu. Ak už sme zaplatili, máme takmer vyhraté, akurát teraz sa musíme prepnúť z módu „sústredenie" na mód „rýchlosť", aby sme stihli do tašky nahádzať náš tovar ešte predtým, než nám ho pokladník zamieša s tovarom ďalšieho zákazníka. Ak sme toto všetko prežili, odchod už zvládneme hravo, štandardne odchádzame tým istým otvorom, ktorým sme prišli.
Je pravdepodobné, že nás nakupovanie vyčerpalo tak veľmi, že už ani nie sme hladní, takže sme vlastne v SSS boli zbytočne, ale to už je mimo témy tohto článku.

Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1696422/1/UGSG-Sidliskove-supermarkety.html