Ako som už spomínal v niektorom minulom článku, kedysi, za našich mladých čias, keď sa ešte hovorili slová ako haluz alebo mrte, tak bolo pomerne mrte málo roboty, čo bola dosť haluz, najmä pre mňa, lebo som jaksik chodil na vysokú školu a jaksik ju bolo treba platiť a jaksik nebolo z čoho. Keďže školu by som popri bežnom zamestnaní nezvládal (teda ja som si to nemyslel, to si mysleli moji potenciálni zamestnávatelia), musel som sa poobzerať teda po niečom menej štandardnom. A tak som sa nejakými okľukami dostal až k práci deratizátora/dezinsektora/dezinfektora. Hm, v súčasnej dobe by sa to zrejme volalo asi extermination and desinfection executive, alebo tak nejako.

Práca to bola celkom fajná, pomerne dobre platená, navyše sa robilo nárazovo, čiže jeden deň práca, potom dva-tri dni voľna. Môj bežný pracovný deň vyzeral napríklad takto:
Vezieme sa autom k akejsi chate pri Novom Meste nad Váhom. Majiteľ volal, že tam má osy a sršne, a to dosť veľa, tak že mu odtiaľ odchádzajú hostia. Je krásny letný deň, okolo šumia zmiešané lesy a ja si pomyslím, že by som teraz bol možno radšej šteniatko zlatého retrievera, ktoré naháňa motýliky po lúčke. Ale to už parkujeme auto a treba sa sústrediť na prácu. Beriem pumpu na chrbát a hadicu, Dušan berie kýbel, v ktorom namieša smrtiacu zmes K-Othrine-u (exkluzívne od firmy Bayer!) a vody. Prichádza chatár a pýta sa, či nemáme žiadne ochranné pomôcky, lebo vraj je tam toho bodavého hmyzu dosť. „Aha, jasné, skoro by sme zabudli", veselo sa zaškľabíme, navlečieme si biele plášte a iskrivo sa usmejeme. Ideme na to. Vraj máme začať od povaly, leziem teda po vratkom rebríku do úzkych dvierok a už počujem to hučanie a bzučanie, ktoré mi je tak známe. Narážam na prvý problém - strop je veľmi nízko, preto nemôžem mať pumpu na chrbte, skladám ju teda dolu a nesiem v ruke. Hadicou s rozprašovačom mierim pred seba. Sem tam okolo mňa preletí sršeň, ale to sú len malé ryby. Predieram sa pomedzi prach a pavučiny a už vidím prvé hniezdo v tvare povrazom omotaného kokosového orecha. Pumpujem, mierim, striekam (áno, ja viem, vyzerá to dvojzmyselne, ale buďme kultivovaní, ok? ja vám teraz rozprávam svoj príbeh!), hniezdo sa prepadáva do seba a sršne začínajú zúriť a poletovať. Viem, že musím zostať v kľude, sršeň totiž reaguje na pohyby. Takže sa pomaly suniem ďalej a hľadám ďalšie hniezdo. V tom na konci povaly zaregistrujem pohyb niečoho veľkého a tmavého a počujem mľaskavé a šuchotavé zvuky. Zrazu sa ozve rev podobný zakáľanej ošípanej. „Do riti, to je kráľovná!", počujem Dušana ako na mňa kričí zdola. „To vidím aj sám!", kričím ja. Mierim hadicu a... a nič. Kurva, nemám tlak. Siaham po pumpe, ale to už sa ku mne kráľovná blíži. Rozoznávam asi dvojmetrové hmyzie telo, článkovité chlpaté končatiny a najmä tie neľudské lesklé bunkové tmavočervené oči. Otáča ku mne žihadlo. Na poslednú chvíľu sa kryjem za dreveným trámom a počujem, ako kráľovná vystrelila dávku zo žihadla. Cítim, ako sa drevený trám chveje pod nárazmi osích projektilov a počujem zvuky štiepajúceho sa dreva. Tento úkryt mi dlho nevydrží, pomyslím si, musím konať. Konečne som rukou nahmatal pumpu, napumpujem a zo zákrytu naslepo pálim. Počujem dupot a bolestný ryk. „Kam bežíš, sviňa? Ešte sme neskončili!" kričiac vybieham z úkrytu. Kráľovná sa snaží zasiahnuť ma dvoma svojimi končatinami, ale adrenalín zrýchľuje moje reflexy, takže bleskovo uhýbam a zároveň chytám rukou kráľovnú pod krkom. Odporná ihlanovitá hmyzia hlava sa snaží ma pohrýzť, ale ja to využijem a do úst jej pchám rozprašovač. „Na! Žer, ty odporný červ!" revem a stláčam spúšť. Počujem bublavé zvuky a cítim, ako hmyzie telo pomaly ochabuje. Nakoniec sa telo zvezie na zem a ihneď sa začne rozkladať. Zdá sa, že moja práca je skončená, pomaly sa vraciam cez povalu a vysilený si sadám na kraj rebríka...

No ok, tak takto nevyzeral môj bežný pracovný deň, vlastne to s tou kráľovnou som si vymyslel, ale inak to prebiehalo podobne. Teda pri ničení švábov sa používala podstatne menej akčná metóda, totiž stačilo postriekať rohy miestnosti a šváb už si to zaniesol sám do hniezda.  Okrem toho, väčšinou sme mali na starosti nemocnice, bytovky, domovy dôchodcov a internáty.
Domovy dôchodcov, a najmä domovy dôchodcov so zvýšeným psychiatrickým dohľadom predstavovali istú záťaž na nervovú a tráviacu sústavu, ale zistil som, že človek (teda nie človek, ale ja) si zvykne na čokoľvek a po pár týždňoch už mi to ani neprišlo. Aj keď aj neskôr sa vyskytli extrémnejšie situácie, napríklad deratizácia podpivničených priestorov domova dôchodcov, ktorý sídlil v nejakom starom kaštieli. Ono deratizácia nie je nič náročné. To sa človek iba prechádza a sem-tam pohodí valček s látkou, ktorá (milovníci hlodavcov, nasledujúce dva riadky nečítajte) zabraňuje zrážaniu krvi do takej miery, že chudák potkaník dostane po čase vnútorné krvácanie a exituje. Až po čase preto, lebo potkan, to je sviňa a každé potkanie stádo má vraj svojho ochutnávača, či ich potrava nie je otrávená. No ale teraz si predstavte, že toto robíte v pivnici smrdiacej hnilobou a čiastočne zatopenej vodou. Navyše je tam totálna tma, takže sa orientujete iba podľa toho kam stúpate - cesta je vyznačená drevenými doskami, takže keď počujete vŕŕzg vŕŕzg, idete dobre, a keď čľup čľup, tak idete zle a musíte sa čo najskôr vrátiť k vŕŕzg vŕŕzg. No sranda...

Ale zo všetkého najmenej som mal rád internáty. Je pravda, že v domovoch dôchodcov bol trošku smrádek a tak, ale starší ľudia boli poväčšine veľmi milí a niektorí mi dokonca strčili dvacku do vačku. To na intrákoch som videl toľko zdutých nechápavých študentských ksichtov, koľko človek nevidí ani na prehliadke haute-couture módy. Navyše je neuveriteľné, koľko bordelu dokáže taký kŕdeľ študentov spraviť. Povedzme, že aj keby som bol 20-ročný nezamestnaný, od cracku závislý černoch, ktorý pimpuje v hnilej garsónke v bytovke určenej na demoláciu V Harleme svoju neplnoletú, tiež od cracku závislú sestru, tak aj tak by som si povedal, stojac v kuchynke v ŠD Mladosť: „Shit, what a muthafockin mess!".

Študenti, ste hnusné prasatá, priznajte si to! A keď vám ešte príde niekto urobiť poriadok, tvárite sa ako Paviel Rochnyak, keď stúpi svojimi 12-tisícovými topánkami do psieho hovna. A kľudne sa môžete urážať a kúpiť si aj štyri moje voodoo bábiky (teraz v predaji v Ezoterike na Panenskej a v Lacných knihách na Obchodnej, pozn. aut.). Okrem toho na intrákoch sa vyskytli aj ploštice a zabiť plošticu je ako skákať z dvanásteho poschodia do kýbla s vodou, trafiť a prežiť to. Dušan mi hovoril, že dlhú dobu tu ploštice neboli, ale ako sa naša krajina znovu stávala obľúbenou destináciou študentov z blízkeho východu a ako sa ich obrezané prirodzenia stali obľúbenou destináciou prirodzení slovenských študentiek, znovu sa vyskytli a rozšírili sa (tie ploštice, nie študenti; a ešte raz: to povedal Dušan, ok?; takže tí, ktorí by ma chceli obviniť zo xenofóbie, nech si radšej idú cucať prst). Aby som zase len nekydal, tak je pravda, že som videl aj pekné a čisté internáty, ale tie na Mlynoch k nim určite nepatria.
Fúha, pozerám, že už je to nejaké príliš dlhé, a dlhé texty takmer nikto nečíta, teda ak nie sú od Sulíka, ale podľa mňa ani tie nie, iba sa ľudia tak tvária, aby neboli medzi ostatnými ľuďmi za blbcov, takže je už snáď čas skončiť. Teda, čo som tým chcel povedať? Ani neviem... asi že každá práca má svoje za a proti. Niekedy, sediac tak v kancli, riešiac kraviny, ktorých výsledky aj tak nie je vidieť, alebo ak áno, tak sa na ne o tri dni zabudne, lebo prídu kraviny nové, si nostalgicky spomeniem a pomyslím, že manuálne makať je vlastne fajn. Človek sa pritom sakra unaví, niekedy aj naserie, ale keď skončí, myseľ má čistú a jasnú, neznečistenú excelovskými tabuľkami, wordovskými makrami, infantilnými power point prezentáciami, zbytočnými mailami...  Ale zase dôležité je, že....
Ty kokos, vonku sneží!

Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1379537/1/Bol-som-deratizatorom.html