...na výlete a ochutnávke vína. Mikulov je pekné malé mestečko, ktorému dominuje zámok z roku 1719, z jednej strany ho obopína tzv. Svatý kopeček a na druhom konci je Billa a Lidl.
My sme boli ubytovaní v hoteli Lempl... ee, teda Templ, konkrétne v jeho secesnej časti, v izbe s názvom Pěnkava Obecná (áno, izby sú pomenované podľa vtákov, ale nepýtajte sa ma prečo). Interiér hotela vyzerá naozaj old-schoolovo, od lámp, cez kovovú posteľ až po vešiaky, teda až na LCD telku značky Orava.
Do hotela sme prišli v piatok večer a keďže sme boli trochu hladní, tak že reku dáme si večeru, kua. Templ patrí zrejme k tým luxusnejším hotelom, preto v jeho reštaurácii nemajú smažák, ani guláš a pět knedlíkú. Preto som sa rozhodol pre „Zubáča s krúpovým rizotom, opečeným cesnakom a petržlenovou penou". No hej, kaviárový toasty... to je vůl! Jedlo v drahších reštauráciách je špecifické v tom, že ukladanie jedla spôsobom „tu mäso, vedľa príloha, tuto drb - nejaká obloha" je už asi totálne out a pokrm musí byť vytvarovaný na výšku. Preto na mojom tanieri trónila vežička, ktorej základňu tvorilo krúpové rizoto a na vrchu si gule váľala mŕtva ryba. „Petržlenová pena" tvorila okolo vežičky krikľavo zelenú vodnú priekopu. Asi aby prúžok mrkvy nemohol zaútočiť na petržlenovú vňať, ktorú zubáč používal ako bikini. Akože najedol som sa do sýta, ale to bude možno aj tým, že som sa pred odchodom z domu nadžgal varenou klobásou s horčicou.
Ale koniec koncov jedlo nebolo to, kvôli čomu sme išli do Mikulova. Do Mikulova sme išli predsa kvôli červenému afgánskemu hašišu. Ježiš, nie... kvôli vínu samozrejme. Tak. Víno. To mala byť vlastne téma môjho článku. Už v reštaurácii v Templ-i sme sa nadájali veltlínom a tramínom. Naozaj veľmi kvalitné vína, o ktorých čašník vedel rozprávať dlhé minúty, takže asi to neboli krabičáky preliate do fľaše s peknou etiketou. Dokonca v jednom víne som cítil niečo ako lesné jahody, čo bolo divné, lebo ja väčšinou vo víne cítim odležané ponožky, a aj to väčšinou až tak po dvoch litroch. Ale to bude asi tým, že som to v tento večer príliš nepreháňal, lebo tá skutočná ochutnávka bola prichystaná až na druhý deň.
Druhý deň: po bohatých raňajkách v cene ubytovania sme sa rozhodli, že by sme si mohli pozrieť nejaké tie pamiatky a vyhliadkové objekty. Tak sme sa pobrali na Svatý kopeček. Svatý kopeček je mrcha klamlivá. Teda neviem, či je svatý, ale kopeček to nie je. Skôr taký strmilovák, porovnateľný s Devínskou kobylou. Na jeho vrchu je Kostol sv. Šebestiána a byť religiózne založenou babkou s boľavými kĺbmi, tak by som sa pekne nasral, keby som doňho mal pravidelne chodiť na omše. Ale z „kopečku" je naozaj krásny výhľad, ktorý musí potešiť každého krajinkára. Z kopečka sa ide dole ešte blbšie ako na kopeček a byť religiózne založenou babkou s boľavými kĺbmi, začal by som uvažovať o prehodnotení svojej religiozity.
Zlatý klinec programu mal prísť ale večer, a to v podobe návštevy vínneho sklípka u uja, ktorého meno si už nepamätám. Prvý zaujímavý fakt je, že sklípek je od nášho hotela pomerne ďaleko, asi tak 15 minút koňmo, resp. 30 minút nožmo, až na samom konci sklípkovej avenue, kde už ani líšky nechodia, aby si dali dobrú noc. Druhý zaujímavý fakt je, že vinný sklípek je v strede marca pomerne studené miesto, ale ujovi sa podarilo ho vykúriť zo 7 stupňov až na tropických 11. Ale to už začala ochutnávka skladajúca sa z prezentácie až 16-tich rôznych odrôd vína. Začali sme logicky tým najmenej sladkým a pokračovali hutnejšími odnožami. Ujo rozprával veľmi zaujímavo o každom jednotlivom druhu vína, spôsobe výroby, prípadných chorobách hrozna a jednotlivých nuansách v chuti vína. Napríklad že „V téhle odrůdě můžete cítit grepfrujty." Ochutnal som a fakt! Normálne, že niečo nahorklé citrusové. Síce moje cynické ja mi hovorilo, že keby povedal „Můžete cítit nálev z okurek a smažený hermelín", tak by som ho možno cítil tiež, ale na druhej strane deň predtým som cítil vo víne jahody. Takže som sa začínal cítiť už takmer ako Keith Floyd. Ale to trvalo iba asi do piatej odrody, potom sa mi to trochu zlievalo (doslova), takže somelier zo mňa asi nikdy nebude. Po ochutnávke všetkých druhov a padruhov vína sme si zahrali na gitare, zabékali vypalováky ako Holubí dům, Vínečko bíué a Enter Sandman. Ďalší poznatok, ktorý som si odniesol, že békanie pri 11 stupňoch nad nulou spôsobuje to, že človeku sa na druhý deň zmení hlas na niečo, čo pripomína sypanie piesku na plechovú dopravnú značku. Ale to už je daň za zábavu.
Takže zhrnuté: svoj výlet do Mikulova hodnotím štyrmi korkovými zátkami z piatich a keďže v tomto článku nevidím žiadnu pointu, prikladám aspoň ponaučenie: Víno je dobré. Ale je určené na pitie a nie na frajerinu. Ha.
Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1429548/1/Bol-som-v-Mikulove.html
Do hotela sme prišli v piatok večer a keďže sme boli trochu hladní, tak že reku dáme si večeru, kua. Templ patrí zrejme k tým luxusnejším hotelom, preto v jeho reštaurácii nemajú smažák, ani guláš a pět knedlíkú. Preto som sa rozhodol pre „Zubáča s krúpovým rizotom, opečeným cesnakom a petržlenovou penou". No hej, kaviárový toasty... to je vůl! Jedlo v drahších reštauráciách je špecifické v tom, že ukladanie jedla spôsobom „tu mäso, vedľa príloha, tuto drb - nejaká obloha" je už asi totálne out a pokrm musí byť vytvarovaný na výšku. Preto na mojom tanieri trónila vežička, ktorej základňu tvorilo krúpové rizoto a na vrchu si gule váľala mŕtva ryba. „Petržlenová pena" tvorila okolo vežičky krikľavo zelenú vodnú priekopu. Asi aby prúžok mrkvy nemohol zaútočiť na petržlenovú vňať, ktorú zubáč používal ako bikini. Akože najedol som sa do sýta, ale to bude možno aj tým, že som sa pred odchodom z domu nadžgal varenou klobásou s horčicou.
Ale koniec koncov jedlo nebolo to, kvôli čomu sme išli do Mikulova. Do Mikulova sme išli predsa kvôli červenému afgánskemu hašišu. Ježiš, nie... kvôli vínu samozrejme. Tak. Víno. To mala byť vlastne téma môjho článku. Už v reštaurácii v Templ-i sme sa nadájali veltlínom a tramínom. Naozaj veľmi kvalitné vína, o ktorých čašník vedel rozprávať dlhé minúty, takže asi to neboli krabičáky preliate do fľaše s peknou etiketou. Dokonca v jednom víne som cítil niečo ako lesné jahody, čo bolo divné, lebo ja väčšinou vo víne cítim odležané ponožky, a aj to väčšinou až tak po dvoch litroch. Ale to bude asi tým, že som to v tento večer príliš nepreháňal, lebo tá skutočná ochutnávka bola prichystaná až na druhý deň.
Druhý deň: po bohatých raňajkách v cene ubytovania sme sa rozhodli, že by sme si mohli pozrieť nejaké tie pamiatky a vyhliadkové objekty. Tak sme sa pobrali na Svatý kopeček. Svatý kopeček je mrcha klamlivá. Teda neviem, či je svatý, ale kopeček to nie je. Skôr taký strmilovák, porovnateľný s Devínskou kobylou. Na jeho vrchu je Kostol sv. Šebestiána a byť religiózne založenou babkou s boľavými kĺbmi, tak by som sa pekne nasral, keby som doňho mal pravidelne chodiť na omše. Ale z „kopečku" je naozaj krásny výhľad, ktorý musí potešiť každého krajinkára. Z kopečka sa ide dole ešte blbšie ako na kopeček a byť religiózne založenou babkou s boľavými kĺbmi, začal by som uvažovať o prehodnotení svojej religiozity.
Zlatý klinec programu mal prísť ale večer, a to v podobe návštevy vínneho sklípka u uja, ktorého meno si už nepamätám. Prvý zaujímavý fakt je, že sklípek je od nášho hotela pomerne ďaleko, asi tak 15 minút koňmo, resp. 30 minút nožmo, až na samom konci sklípkovej avenue, kde už ani líšky nechodia, aby si dali dobrú noc. Druhý zaujímavý fakt je, že vinný sklípek je v strede marca pomerne studené miesto, ale ujovi sa podarilo ho vykúriť zo 7 stupňov až na tropických 11. Ale to už začala ochutnávka skladajúca sa z prezentácie až 16-tich rôznych odrôd vína. Začali sme logicky tým najmenej sladkým a pokračovali hutnejšími odnožami. Ujo rozprával veľmi zaujímavo o každom jednotlivom druhu vína, spôsobe výroby, prípadných chorobách hrozna a jednotlivých nuansách v chuti vína. Napríklad že „V téhle odrůdě můžete cítit grepfrujty." Ochutnal som a fakt! Normálne, že niečo nahorklé citrusové. Síce moje cynické ja mi hovorilo, že keby povedal „Můžete cítit nálev z okurek a smažený hermelín", tak by som ho možno cítil tiež, ale na druhej strane deň predtým som cítil vo víne jahody. Takže som sa začínal cítiť už takmer ako Keith Floyd. Ale to trvalo iba asi do piatej odrody, potom sa mi to trochu zlievalo (doslova), takže somelier zo mňa asi nikdy nebude. Po ochutnávke všetkých druhov a padruhov vína sme si zahrali na gitare, zabékali vypalováky ako Holubí dům, Vínečko bíué a Enter Sandman. Ďalší poznatok, ktorý som si odniesol, že békanie pri 11 stupňoch nad nulou spôsobuje to, že človeku sa na druhý deň zmení hlas na niečo, čo pripomína sypanie piesku na plechovú dopravnú značku. Ale to už je daň za zábavu.
Takže zhrnuté: svoj výlet do Mikulova hodnotím štyrmi korkovými zátkami z piatich a keďže v tomto článku nevidím žiadnu pointu, prikladám aspoň ponaučenie: Víno je dobré. Ale je určené na pitie a nie na frajerinu. Ha.
Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1429548/1/Bol-som-v-Mikulove.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára