štvrtok, 13. januára 2011

Pracoval som v nebankovke

pôvodne publikované: 10/2008

Keď sa povie nebanková spoločnosť, väčšina ľudí si predstaví BMG, AGW a Drukos. Ale nebankoviek bolo viac a niektoré z nich ojebabrávali sofistikovanejším spôsobom, než len pompéznou reklamou a sľubmi vysokých výnosov.

Jednou z takýchto spoločností bola aj Trends Trading Slovakia s.r.o. (ďalej v texte len „TTS“), ktorá na trhu pôsobila necelý rok. Za ten čas sa jej podarilo získať asi 230 miliónov korún od cca. 800 ľudí. Tieto informácie som čerpal odtiaľto http://hnonline.sk/1--24942290-k00000_nahlaschybu-ea Je tam toho viac, preto, kto má záujem o suché fakty, nech klikne na vyššie uvedenú linku. Nuž a v tejto spoločnosti som pracoval. Ale poďme pekne poporiadku.

Písal sa rok 1999 a keďže som práve skončil výberovú (ako inak) strednú školu, pomyslel som si, že by bolo fajn nájsť si nejaký džob. Keďže ranný dzurindizmus zúril plnou silou a nezamestnanosť atakovala cifru 20%, nebola to taká prdel, ako to tu vyzerá napísané. V najčítanejšom bulvárnom denníku som uvidel inzerát v znení zhruba „Zahraničná spoločnosť príjme väčší počet osôb na pozíciu pracovník/pracovníčka telemarketingu. Podmienky: komunikatívnosť, anglický jazyk, vhodné aj pre absolventov, ponúkame: plat 15 000,- plus provízia.“ Tak som tam zavolal a pozvali ma na pohovor. Z pohovoru si nejako nič moc nepamätám, čiže išlo asi o klasické kecy typu „Ste komunikatívny?“ „Ako veľmi ste komunikatívny?“ „Myslíte si, že ste dostatočne komunikatívny?“ „Kde sa vidíte o 5,10,15,95 rokov?“ „Ste schopný pracovať v tíme?“ a iné blablabla. Pocit som z toho nemal veľmi dobrý, takže ma prekvapilo, keď mi asi o týždeň zavolali, či môžem v pondelok nastúpiť.

Tak som nastúpil. A so mnou asi 20 ďalších ľudí. Všetko mladí, tak do 23 rokov. Prvý deň nás hneď zrána posadili do akejsi miestnosti, ktorá slúžila asi ako školiaca miestnosť alebo zasadačka. „Asi bude nejaká prezentácia na meotare“, pomyslel som si. Potom prišiel nejaký džefo a pustil video. „Aha, takže prezentácia na videu, tiež dobré“, uvažoval som ďalej. Keď sa objavilo na tv obrazovke logo 20th century fox, už som si nebol taký istý. Aby som to skrátil, tak pozerali sme film Wall Street. Keďže som to už videl, tak som sa dve hodiny dosť nudil, ale veď čo, sú aj horšie veci ako byť platený za pozeranie starých filmov.

Keď to skončilo, boli sme všetci prevelení na naše pracovisko, čo bola vlastne jedna miestnosť s dvoma dlhými stolmi po stranách, pri ktorých boli stoličky a telefóny, v rohu bola ešte plastová tabuľa a v protiľahlom rohu televízor (ten bol dôležitý, ale o tom až neskôr). Keď sme si posadali, prišiel šéf, ktorý sa nám predstavil ako Ivan, predstavil nám Slávku, ktorá nás mala trénovať (teraz sa to volá „koučovať“). Ivan sa nás pýtal, či sa nám páčil film Wall Street. My, že hmm... áno. „A aká bola tá postava, ktorú hral Charlie Sheen v tom filme?“ My, snažiac sa pochopiť, o čo tomu týpkovi ide, odpovedáme: „Čestný!“, „Poctivý!“, „Spravodlivý!“.... A Ivan odpovedá: „Nooo, to tiež... Ale hlavne bol čo? Hlavne bol vytrvalý.“ No ty koki, to nám to dve hodiny púšťali iba preto, aby sme si všimli ako Charlie Sheen dolieza za Michaelom Douglasom s tým, aby ho zamestnal ako makléra? No čo už...

Ďalej sme sa predstavili navzájom, vždy sa používali iba krstné mená, všetci sme si tykali, aj trénerka/koučerka bola iba Slávka a šéf bol Ivan. Aké familiárne... Naša práca spočívala v tom, že sme dostali telefónny zoznam, každému bolo pridelené jedno písmeno a mali sme volať do firiem, priamo riaditeľovi s tým, že či nemá záujem investovať na americkej komoditnej burze, čo sprostredkujeme my, prostredníctvom našich vysoko fundovaných brokerov a maklérov (inak brokeri sme boli vraj aj my, sediaci pri telefóne), pričom minimálny vstupný vklad je 200 000,- Sk.

Za nie dlhú dobu môjho pôsobenia tam, som sa čo-to naučil:

1. týždeň:

Lekcia č. 1: Slávka upozorňuje, že vždy máme komunikovať priamo so šéfom, t.j. riaditeľom a podobne. Upozorňuje, že najťažšie je dostať sa cez sekretárku. Tá ma totiž za úlohu filtrovať hovory od takých zmrdov ako sme my (teda, tak to nepovedala, ale ja som si to tak vysvetlil). Takže Slávka nám poradila, že sa môžeme napríklad vydávať za obchodných partnerov danej firmy. Hmm, tricky...

Lekcia č. 2: Slávka nás učí, aké otázky máme pokladať potenciálnym obetiam. Zakázané sú tzv. uzatvorené otázky (t.j. tie, na ktoré sa dá odpovedať iba „áno, nie“). Teda nemáme sa pýtať „Máte záujem o obchodovanie na americkej burze?“, ale napríklad „Aký je váš názor na investovanie na americkej burze?“ Uznávam, že na tom niečo je.

Lekcia č. 3: Slávka tvrdí, že keď sa bavia dvaja ľudia a jeden stojí a druhý sedí, tak stojaci má voči sediacemu akúsi nevedomú duševnú prevahu a nadradenosť. Preto máme vraj vždy telefonovať po stojačky. Namietam, že to je asi zbytočné, lebo ten človek na druhom konci linky ma aj tak nevidí. Slávka nesúhlasí a splieta niečo o tóne hlasu a tak. Všetci na to potom aj tak serú a telefonujú po sediačky. Na ďalší týždeň  šéfa serie, ako na to serieme a stoličky nám premiestňuje na chodbu. Musíme telefonovať po stojačky, ale na druhý deň ho to prejde, a my na to znovu môžeme srať.

Lekcia č. 4: Slávka ukazuje na televízor v rohu a hovorí, že musí byť vždy zapnutý a musí na ňom bežať CNBC (čo je program, kde celý deň bežia burzové správy). Slávka sa pýta, že či vieme prečo má celý deň bežať TV s burzovými správami. „Aby to tu vyzeralo ako na Wall Street?“ pokúšam sa o vtip. „Áno, presne tak“ pritakáva Slávka. Nuž, vtip mi síce nevyšiel, ale aspoň som bol pochválený za bystrosť. TV ale nemá len tieto pozitívne účinky, skôr naopak. TV strašne hučí, takže často hovno počujem a musí to vyzerať veľmi dôveryhodne, keď jedného pána žiadam asi ôsmy krát, nech mi zopakuje svoje meno. Navyše na CNBC chodia aj reklamy, v ktorých je hudba, takže to niekedy vyzerá, že telefonujem z diskotéky. Jedna pani si myslí, že si z nej robím srandu, pýta sa ma, či máme dobrú párty a skladá mi telefón. Som z toho smutný.

Lekcia č. 5: Naša práca sa vraj skladá z troch fáz: 1. kontakt znamená vzbudiť záujem, t.j. obeť si necháva posielať letáky a prejavuje záujem, 2. kontakt: obeť súhlasí s osobným stretnutím s našimi maklérmi (ktorí nikdy neexistovali, ale to som vtedy samozrejme nevedel), 3. kontakt: obeť nám dáva svoje peniaze, kontaktér dostáva províziu 2% zo zloženej sumy (oni tomu hovorili „closenúť /čítaj klouznúť/ kontrakt“, slovo „uzavrieť“ by asi nebolo dosť priliehavé). Prvé kontakty sa daria, druhé menej, tretí kontakt sa po týždni podaril holke z iného tímu, ktorá študuje herectvo. Šéf začína byť nervózny, polovicu ľudí z nášho „tímu“ vyhodil, niektorí po víkende neprišli dobrovoľne. Ja som zotrval. Neviem, či sa mám tešiť, alebo nie. Cez obedňajšiu prestávku prepíname televízor z CNBC na MTV. Hrajú Cardigans. Kolega podotýka, že tá speváčka by sa dala closenúť.

2. týždeň:

Lekcia č. 6: odrby: prednáša sám Ivan: najprv hovorí o sebe, že pracoval v Španielsku, ale nechce prezradiť ako čo. Pýtame sa, čo máme povedať, keď sa nás ľudia pýtajú, ako môžeme byť sro-čka, keď robíme s toľkými peniazmi. Vraj máme povedať, že naša matka v Rakúsku je akciovka a my sa práve transformujeme. Brilantné, pomyslím si, už sa nedivím, prečo je Ivan šéf.

Lekcia č. 7: Telefonické rozhovory sú vraj náhodne odpočúvané, že ako nám to ide a či uplatňujeme učivo z predchádzajúcich lekcií. Odpočúvanie sa dá pomerne ľahko odhaliť podľa značne počuteľnej spätnej väzby. Zatiaľ nikto nemá prvý kontakt.

Koncom týždňa si ma Slávka volá mimo na koberček. Vraj sa jej nepáči môj prístup, telefonujem po sediačky, rozprávam potichu a pomaly, negestikulujem ako druhý kolega xy. Vraj mám zvážiť zotrvanie v našej spoločnosti, alebo zmeniť prístup. „Ale mám najviac kontaktov“ oponujem ja (mal som ich asi 50, čo bolo z našej skupiny asi fakt najviac, ale pochybujem, že by z nich niečo bolo). „To si mi nepovedal.“ Slávka zneistie. „Nepýtala si sa.“ Slávka zneistie ešte viac. Aj tak súhlasím, že si jej návrh premyslím a dám jej vedieť do hodiny. Na pohovor idú ešte dvaja chalani. S jedným sa dohodneme, že asi skončíme. Tretí (paradoxne ten, ktorý mal vždy najviac rečí, ako je to tam na prd a aký to je odrb) ostáva. O hodinu oznamujeme s (ex)kolegom, že končíme, lúčime sa s ostanými (ex)kolegami, so Slávkou. Ivan neprišiel, škoda, mám slzy na krajíčku.

Lekcia č. 8: Dávam si záväzok so samým sebou, že telemarketing je strašná otrava a že také niečo už v živote nechcem robiť.

Lekcia č. 9: O cca. 6 rokov neskôr. Dozvedám sa, že TTS bol odrb (viď. druhý odsek). Veľmi ma to neprekvapuje a s nostalgiou spomínam na časy, keď som zo seba robil tele-debila a stal sa súčasťou firemnej zmrdkultúry, ešte v časoch, keď ten, čo vymyslel pojem zmrdkultúra ešte možno dral vysokoškolské lavice.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára