Už odchod z Bratislavy vyzeral problémovo, keď som sa na stanicu dostavil prezieravo už 20 minút pred odchodom vlaku s úmyslom kúpiť si lístok. Rovnaký úmysel zdieľali so mnou aj stovky ostatných cestujúcich stojaci v 30-metrových radoch pri piatich (veď bol štátny sviatok, kto už by vtedy chcel cestovať?) otvorených okienkach. „Toto asi nestihnem", povedal som si, no aj tak som sa postavil do disko-vláčika s úmyslom kúpiť si lístok na vlak, čo ide o dve hodiny. No na moje potešenie ale môj vlak meškal, čo mi poskytlo dostatočnú rezervu na kúpu lístka a užitie si aromaterapie z bagiet a smažákov. V tej eufórii som sa skoro aj zabudol počudovať nad tým, ako môže vlak z východzej stanice meškať.

Cesta ale prebiehala prekvapivo pohodlne - aj keď podľa davu ľudí, stojacich už na schodoch na nástupište to tak nevyzeralo (zaujímalo by ma, koľko lístkov môže ŽSSK predať na jeden vlak). Keďže ale znovu zafungovala fóbia ľudského stáda z prvého vagóna vlaku (tým nemyslím rušeň), ten bol relatívne prázdny, takže som si normálne že sadol. Fúha, to o tej fóbii z prvého vozňa som asi nemal prezradiť, teraz som stratil výhodu v cestovaní. Ibaže by som to chcel prezradiť a tým uvoľniť ostatné vozne... ale načo by som to sem písal, že? Ibaže by som chcel, aby si niekto myslel, že chcem takto manipulatívne podprahovo odporučiť ľuďom cestovať v prvom vozni, a tým vyprázdniť tie ostatné... ha, to ste z toho teraz múdri, čo? Tak poďme ďalej - po zvyšok cesty sa nič zvláštneho nestalo. Koniec.

Počkať, ja som išiel aj naspäť! Takže to ešte nie je koniec. Poučený predchádzajúcimi skúsenosťami som sa rozhodol kúpiť si lístok a miestenku už dva dni dopredu - čo sa mi aj podarilo, ale iba čiastočne - lístok som mal, ale miestenku už nemali (btw. kupovanie miestenky na stanici v dedine s pár stovkami obyvateľov je relatívne náročný administratívno-právny úkon s neistým výsledkom, ale o tom snáď inokedy). Už to ma mohlo varovať - nedostatok miesteniek môže indikovať jednak ich krádež gangom zlodejov miesteniek, alebo dvojak veľmi nepravdepodobnú možnosť, že už sú všetky vykúpené. „Ale to snáď, nie", hovoril som si „kto už by sa trepal v nedeľu poobede do Bratislavy. Veď čo by tam robil?" A v tejto naivnej predstave som postával na stanici v Žiline, až kým neprišiel on - môjho srdca rýchlik Avízo. Moja teória fóbie prvého vozňa z predchádzajúceho odseku prekvapivo zlyhala, takže, čo sa týka nastupovania, prečítajte si prvý diel.

Vo vnútri to už ale nebolo také hrozné - chlad a špinu z minula vystriedalo teplo a smrad. No ulička nebola preplnená, takže som zaujal strategické miesto pri okne, ktoré sa  prekvapivo v tomto ročnom období dá otvoriť! Hneď som sa tento až dekadentný luxus rozhodol využiť - otvorené vlakové okno poskytuje jednak blahodarné osvieženie a takisto slúži ako pohodlná opierka pre ruky, hlavu, prípadne iné ľubovoľné časti tela. Takisto výhľad von poskytuje vizuálne pobavenie, aj keď poviem vám, je to nuda - zelené stromy, zelené kríky, zelená tráva, potom malé osvieženie v podobe žltej repky, alebo hnedého poľa. Sem-tam výnimočné vytrhnutie z letargie v podobe pasúcich sa srniek a stegosaurov a bežiaceho zajaca (btw. zajac vie aj chodiť? vždy som ho videl iba bežať alebo sedieť, nikdy nie kráčať... to musí byť nepohodlné, najmä v jeho nore), potom nejaké železničné stanice s rozpadnutými ružovými budovami a pyramídami z machom obrastených podvalov. Nuda. Tentoraz sa ani nekonali kalanetické cvičenia uhýbania chcania-chtivým spolucestujúcim, teplé počasie má zrejme rozťahujúce účinky na močovú sústavu.

Jediné vyrušenie z inak maximálneho pohodlia predstavovali vystupujúci ruksakári, keďže novšie typy 70-litrových a väčších turistických ruksakov zrejme obsahujú zvukové upozornenie na to, že ruksak človek nemá na chrbte, preto si ho treba dať na chrbát už v kupé (dať dole až na intráku a vypnúť signalizáciu) a trepať sa s ním cez uličku, bez ohľadu na to, že sa s ním nedá ani otočiť, nie ešte  predierať medzi ľuďmi. Preto som sa ani nenazdal a po štyroch miléniách som bol konečne v cieli cesty.
Resumé: svojej ostatnej ceste vlakom udeľujem štyroch ožratých somrákov, spiacich pod kríkom na ŽS v Púchove, z desiatich.


Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1455480/1/Isiel-som-vlakom-yeah-vol-3.html