A s týmto ja mám strašný problém. Proces zobúdzania sa a vstávania je u mňa extrémne zložitý a útrpný. V podstate by sa ale dal v stručnosti zhrnúť do niekoľkých fáz - po zazvonení budíka nastáva fáza odmietania („Čo? To už je toľko hodín? To nie je možné, veď som spal snáď iba desať minút..."), nasleduje fáza hnevu („Omg, zase vstávať! To snáď nie je pravda, to ktorý kretén vymyslel, že vstávame ráno a prečo ho ostatní nezabili?") a nakoniec to uzatvára fáza zmierenia („Ach, no dobre... už som hore... veď čím dlhšie tu budem kvargliť, tým horšie").
Navyše teraz na jar je to ešte horšie, lebo svitá skôr, ako mám vstávať, a okrem toho vonku škriekajú nejaké zvery, asi vtáky alebo čo. A to je pekné svinstvo, lebo sa niekedy zobudím na škriekanie zverov a zistím, že svitá, čo mi pripomenie, že o chvíľu musím vstávať. Ale keďže neviem kedy presne svitá, tak netuším, či mám byť hore o desať minút alebo o hodinu. Takže rozmýšľam, či sa mi ešte oplatí spať, alebo sa mám radšej nastaviť do polohy „zapnuté". Niekedy takto rozjímam hodinu a potom zaspím asi tri minúty pred zazvonením budíka. V tom horšom prípade ale zaspím ešte skôr veľmi nepokojným spánkom a snívajú sa mi kruté nočné mory, ako napríklad tá, že nakupujem v Terranove (už toto samo o sebe je dosť desivé), hrajú tam celý album Desmodu a ja si neviem nič vybrať, lebo mi je všetko úzke a dlhé, tak sa pýtam predavačky, či nemajú niečo na normálneho Stredoeurópana a ona mi hovorí s odutým ksichtom, že „My máme veci na také vysoké talianske typy" a ja hovorím „No moja, tak si potom Taliana videla asi z rýchlika"... a potom sa konečne budím.

Ale zobudením moje utrpenie nekončí, skôr naopak. Po relokovaní samého seba z lôžka nie som schopný vnímať svet okolo seba, našťastie moje telo je nejakým spôsobom nastavené na automatické vykonávanie základných funkcií, ako napríklad obliekanie, umývanie zubov, močenie, utieranie záchodovej dosky (v prípade, že vykonanie predchádzajúcej funkcie telo nezvládlo na 100%), chôdza a podobne. Napríklad ale verbálnu komunikáciu už telo nezvláda. Preto sa ospravedlňujem ľuďom, ktorí so mnou ráno chcú rozprávať a nebodaj očakávajú inú odpoveď ako môj sklený pohľad a veľavravné „mhm".

Veľmi výnimočne sa stane, že ma ráno prebudí nejaký vonkajší podnet, ako napríklad včera. To si tak stojím na zastávke a snažím sa udržať na nohách, snažiac sa rozoznať, či tá zeleno-žltá hranaté vec je môj Solaris, alebo veľmi exoticky farebne vyvedená LIAZka. Zisťujúc, že to je naozaj môj autobus, chystám sa vykročiť smerom, kde môj zatemnený mozog tuší autobusové dvere, keď tu zrazu predo mnou prebleskne veľká čierna machuľa sprevádzaná asi takýmto zvukom: „vvvzzziiim". Cyklista. A išiel asi 50 km/h. Po chodníku. Na zastávke. Asi 10 centimetrov odo mňa. Okrem toho, že tým flagrantne narušil moju intímnu zónu, tak keby som nebol taký prispatý a pohol sa o sekundu skôr, tak tento článok možno ani nepíšem. Takže ma prebudilo jednak zľaknutie a dvojak, ako som potom rozmýšľal, že v prípade že má vyžehlí, či by som bol v stave mu ešte vynadať, prípadne ho dokopať tak, že by mu ani tie čierne elasťáky zarezané v riti nepomohli. Zaujímavé je, ako sa cyklisti rozčuľujú že tí zlí zlí šoféri na autách ich tak na tesno obiehajú a ohrozujú. No zrejme boli tí šoféri tiež niekedy chodcami, stojacimi na zastávke.

Toto ale môj problém nerieši, keďže kamikadze-cyklistu, ktorý by ma ráno prebúdzal tak, že ma stojac na zastávke nečakane ofúkne vo veľmi intímnej blízkosti, si dovoliť nemôžem. Takže ak máte nejaké užitočné tipy, ako to prekonať, hurá do diskusie.

Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1444967/1/Neznasam-ranne-vstavanie.html