Nakupovanie v Thajsku
...je jednou z vecí, ktoré vám pripravia prevažne pozitívne pocity. Ako som už spomínal, Thajsko je relatívne lacná krajina a dá sa tam kúpiť asi všetko, čo kedy človek aj nečlovek vyprodukoval - od príveskov na kľúče po obrazy vyrobené zo slonieho „dongu" (hádajte, čo to je). Samozrejme, hovorím o trhoch a pouličných stánkoch, kto chce nakupovať v thajských auparkoch a polusoch, nech sa páči - sú väčšie ako naše, výdatne klimatizované, ale majú tam podľa môjho názoru veľký prd. To len na ulici máte stánok s falošnými vodičákmi, ISIC-mi a novinárskymi preukazmi, ktorá vám za pár šušňov urobia na počkanie. Na trhoch sa kupujú aj potraviny a jedlo, a pozor - napríklad aj surové mäso. To nie je v chladiacom boxe, ale sa pekne marinuje v teple a vlhku, čo má za následok veľmi špecifickú arómu, asi ako keď hovnocuc narazí do budovy kafilérie. Ale aj to je Thajsko.

Samostatnou kapitolou sú fejky. Zistil som, že aj fejkovanie zrejme prechádza nejakými módnymi trendmi, lebo okrem klasických stálic pouličných kópií ako Polo-muž na mulici a Lacoste, das klenie Krokodil mali väčšinou značky Diesel, Billabong a Quiksilver. Fajky a prúžky som napríklad tuším ani nevidel. V miestach s veľkým pohybom turistov sú ceny logicky vyššie, takže sa zjednáva a zjednáva sa tvrdo - z pôvodnej ceny pokojne na tretinu (náš rekord sú sandále vyhandlované z 950,- na 250,- BTH). Hovorí sa, že zjednávať treba vždy pokojne, nonšalantne a s úsmevom, ale mne sa najviac osvedčil simulovaný (a niekedy aj nesimulovaný) odchod. A samozrejme, najlepšie sa zjednáva o tom, čo kúpiť nechcete. Asi sa teraz pýtate, načo sa baviť o cene niečoho, čo nechcete. No, to je dobrá otázka. Napríklad sa stane, že niečo kúpite a oni vám usilovne ponúkajú niečo ďalšie, napríklad náhrdelník z pravých perál len za 1200,-, ktorý sa vám ale zdá hnusný, preto vrtíte hlavou, že nie a slečna, že dobre tak 800,- a ja že „ok, ale ja to vôbec nechcem, lebo sa mi to nepáči", lenže oni po anglicky nerozumejú, takže „ok, tak len za 500,-, skutočné perly!" a ja že „ee" a idem preč, takže posledná ponuka je 400,-, ale už fakt posledná, lebo predavačka má veľkú rodinu a 18 detí a bla-bla. Vidíte, pravý perlový náhrdelník len za 400,- bahtov a ja som ho nekúpil! Takže moja rada: nič nechcite a budete nakupovať lacno.

Ak už máte nakúpené fejky a odoláte ponukám na kúpu „vtipného" trička (napríklad „Coma" namiesto Puma, alebo obrázok býka súložiaceho s kravou s nadpisom „Bad Bull", to akože Red Bull, chápete, haha, do popuku...), ktoré v Thajsku nosí každý druhý Anglán (asi sa podľa nich rozoznávajú), tak môžete odolávať ponuke na ušitie obleku. Nejaká thajská krajčírska komora zrejme nechala doviezť do Thajska asi milión Talianov, vzor Giorgio Fesci - ulízané vlasy, 160 cm výška, špicaté kožené topánky a biela košeľa s rozhaleným golierom, za účelom naháňania obetí v domnení, že každý Európan, ktorý príde do Thajska potrebuje aspoň 17 oblekov. Ja som to teda nevyužil, mám akúsi paranoju voči niečomu, čo mi niekto vnucuje na ulici, ale čo som počul, tak obleky za túto cenu (cca 60,- eur) sú na počudovanie veľmi kvalitné. Thajskí krajčíri ich šijú podľa katalógov svetových mega-značiek ako Hugo Boss, čiže stačí len ukázať prstom na strih, potom si vybrať látku a na druhý deň máte nový oblek na hoteli. Ja som tomuto odolal, lebo okrem otravných Talianov ma odradilo napríklad prevedenie kravát. Okrem veľmi podivných retro-vzorov, aké nosil snáď ešte Gustáv Husák je ešte podstatné, že kravaty tam vyrábajú z thajského hodvábu. Ten má jednu veľmi špecifickú vlastnosť, a to, že je strašne lesklý. Čiže skôr než kravatu to pripomína reflexný prúžok.

Keď vás nakupovanie nezaujíma, tak choďte aspoň na masáž. Thajská masáž je odporúčaná kratochvíľa, a to právom. Okrem toho, že je zase až smiešne lacná (200,- bahtov za hodinu), je to zážitok. Robia viac typov - okrem klasickej thajskej ešte olejovú, tvárovú, krčno-ramennú, chodidlovú, atď. Ja som si dal klasickú thajskú a za hodinu som bol vymasírovaný od obočia po prsty na nohách (ani som netušil, že aj tie mi pukajú). Je pre mňa záhadou, kde sa v drobných Thajčanoch berie toľko sily, ale chvíľami som mal pocit, že sa mi moja masérka chystá zlomiť stehennú kosť, ale vždy, keď to začalo tak trochu bolieť, tak prestala a myslím, že nie preto, že by už nevládala. Takže odporúčam a udeľujem 10 vyskočených platničiek z 10-ich.

Cestovný ruch v Thajsku
Asi každému je jasné, že v cestovnom ruchu sa ukrývajú veľké prachy, no na rozdiel napríklad od takých Slovákov, Thajčania pochopili, že sa treba vedieť aj predať. V Thajsku to ale mierne preháňajú, pretože každú vodorovnú puklinu v skale volajú jaskyňou, zvislú zase kaňonom, potok s 5-metrovým prevýšením je už vodopád, miesto, kde je aspoň trochu pekná príroda, je už národný park a jedna monotematická expozícia je už múzeum. Na toto treba pamätať, inak môže byť človek trochu rozčarovaný. Pozitívom ale naopak je, že nepýtajú za každú sprostosť peniaze, ako napríklad v Egypte a asi všetky prírodné zaujímavosti sú free of charge.
Pamiatky ale zase zadarmo nie sú a budhizmus zrejme neodsudzuje vyberanie vstupného od turistov tam, kde to Thajčania majú zadarmo. V podstate sa to ale dá aj pochopiť, pretože väčšinu pamiatok tvoria tzv. waty, t.j. budhistické chrámy. Dali by sa prirovnať k našim kostolom, keďže sú tiež všade a vyzerajú zhruba podobne. Čo ich ale od našich kostolov odlišuje je až absurdne prehnaná výzdoba - zlatá je v Thajsku obľúbená farba, drahokamy a polodrahokamy sú tiež super, keď si chcem uctiť Budhu a množstvo nie je známkou nevkusu alebo gýča. No a vychádzajúc z porovnania s kostolom, tak by bolo asi divné, keby Thajčania mali platiť, keď sa chcú ísť pomodliť. Pamiatky majú ale tendenciu skoro omrzieť, lebo je to všade len Budha ležiaci, sediaci a úchylne sa usmievajúci. Okrem Budhu je najväčšou kultúrnou pamiatkou ešte thajský kráľ, ktorý má fotky asi všade, a to nemyslím len na uliciach, ale aj v reštauráciách, obchodoch, vydávajú kalendáre s jeho podobizňou a je na všetkých bankovkách a minciach. Neviem, či mám jeho fotku, takže si skúste spomenúť na nejaký treťotriedny vojnový film s Chuckom Norrisom z 80-tych rokov, thajský kráľ pripomína napríklad sadistického generála alebo inú zápornú postavu z takéhoto filmu. Alebo si ho jednoducho vygooglite.

IMG_0617.jpg

Takže príklady toho, čo sa oplatí vidieť/zažiť:
Grand Palace - asi najznámejšia kultúrna pamiatka v Thajsku. Meno neklame a Veľký palác je naozaj veľký. Obsahuje výjavy z budhistického náboženstva a thajskej histórie (je zábavnejšie vymýšľať si k tomu vlastný príbeh, než si nechať urobiť suchý odborný výklad), sochy, waty a čo ja viem, čo ešte. Ja sa pokojne priznám, že som kultúrny barbar, takže mi je celkom šumák, v ktorom roku Budha porazil Godzillu a postavil Bangkok, takže okrem zaujímavého vizuálu mi návšteva Veľkého paláca príliš nedala, no je výhodná z toho hľadiska, že v jeho areáli je všetko pekne pokope a človek nemusí chodiť ktovie kam, aby videl taký wat a hentaký wat, ktoré podľa môjho názoru vyzerajú aj tak všetky rovnako.

IMG_0873.jpg

Sloní trekking - zábava pre všetky vekové kategórie. Slon je spoľahlivý off-roadový dopravný prostriedok s pohonom 4x4 a vedia to aj tour-operátori, preto pre dekadentných turistov pripravili skutočný sloní tankodrom, pri ktorom má človek pocit, že každú chvíľu sa musí vykotiť slonovi z chrbta, teda ak predtým neľahne samotný slon. Okrem toho, slon je veľmi inteligentné zviera a je zaujímavé sledovať ako plní príkazy svojho šoféra.

Plávajúce trhy - ide vlastne o sústavu kanálov, po ktorých sa človek presúva na loďke a z iných lodiek nakupuje. V praxi to vyzerá asi tak, že človek si prenajme čln, plaví sa a ak prejaví záujem o tovar, predavač z druhého člnu si ho pritiahne palicou, obchod sa zrealizuje a ide sa ďalej. Je to zaujímavý zážitok, aj keď sortiment je v podstate rovnaký ako na hocijakom inom markete.

P4187712.jpg

Jeden príklad toho, čo sa vidieť neoplatí:
Tiger Temple - asi najväčšia osúlož celej našej dovolenky. Človek si povie „Wow, už ten názov, že Tigrí chrám a stojí to 500 bahtov, čo je asi najdrahšia atrakcia, akú som tu zatiaľ videl, takže to nemôže byť zlé". V skutočnosti je to ale akási nedokončená malá ZOO, kde sa voľne prechádzajú ázijské jelene, strašne vychrdnuté kravy a kone, nejaké tie pávy a hydina. Po asi 3 minútach chôdze pomedzi kravské lajná príde človek na miesto, ktorá nazývajú Tigrí kaňon (ako som už spomínal, Thajci, čo sa prírodných útvarov týka, dosť preháňajú) a v tom „kaňone" ležia tigre. Hm, a to je všetko. Teda, človek sa s nimi môže odfotiť, lebo tigre sú asi sfetované, takže sa vôbec nehýbu - preto vám sprievodcovia urobia asi 30 rovnakých fotiek ako sa skláňate nad komatóznym tigrom. Ak chcete fotku s tigrom, ktorý nie je v umelom spánku, musíte si priplatiť (oni tomu hovoria „special photo", ja tomu hovorím „nie, ďakujem, už som videl dosť"), a to dosť vysokú sumu - tuším 1 000,- BTH. Aha, a ešte chrám! To som zabudol napísať - keďže v „Tigrom" „chráme" vraj žijú mnísi, ktorí neprichádzajú do kontaktu so ženami (rovnako ako ich otcovia a dedovia, haha, staré, ale neodpustil som si), je tam pre ne zakázané mať odhalené ramená, kolená a podobne. Takisto je zakázané oblečenie v niektorých farbách - oranžovej, červenej a ružovej. Ak máte náhodou oranžové tričko, nie je problém, môžete si kúpiť „slušivé" tričko s logom Tiger Temple len za 300,- BTH. Takže teda budhistický chrám: je taká murovaná budova s pódiom a oltárom v strede a vypchatým medveďom na jednom konci a veľkým LCD-televízorom na druhom konci (pred turistami prezieravo zakrytým dekou), kde znudene zametá jeden mních. Fascinujúce. Len dúfam, že keď mnísi pozerajú večer na LCD-čku thajské telenovely a je v nich odhalený lakeť, tak si všetci navzájom zakrývajú oči.

P4187757.jpg

No a tu by som to asi ukončil, keďže je to strašne dlhé a kto to má čítať? V nasledujúcej (a asi poslednej) časti napíšem niečo o konkrétnych destináciách, ktoré sme navštívili a o názore Thajčanov na slovenské parlamentné voľby.

Diskusia: http://blog.sme.sk/diskusie/1672720/1/Bol-som-v-Thajsku-druha-cast.html