piatok 10. júna 2011

A vy ste si mysleli, že vaša robota je na hovno...


Alebo aj recenzia na novú knihu Rada Ondrejíčka „Homo Asapiens“.

V prvom rade musím povedať, že slovenskej literatúre sa snažím vyhýbať, napríklad z dôvodov spomenutých v tomto článku. Viem, že je to odo mňa nekultúrne, úzkoprsé a obmedzené, ale môj deň má len 24 hodín a zadrbávanie sa čítaním generických chujovín zo života mladej slovače v ňom nemá svoje miesto.

Samozrejme, Ondrejíček nie je Urbaníková, no priznám sa, že ak by som ho nepoznal, tak úryvok na zadnej strane obálky, by ma asi od čítania odradil. Čo by bola veľká chyba, lebo nakoniec som Homo Asapiens prečítal na dvakrát, čo sa mi nestalo snáď od posledného Kopřivu. A to sa v tej knihe (na rozdiel od všelijakých Kopřivov, Moudrých a Kulhánkov) vlastne nič moc nedeje.

V stručnosti: Týpek robí v bratislavskej reklamke. Keď si po práci na jednej zákazke uvedomí, že má viac nadčasov ako piati beusáci dokopy, rozhodne sa, že už to takto ďalej fakt nejde. Dá teda výpoveď a ide robiť takpovediac na druhú stranu bariéry – na marketing do nemenovaného (fakt je tam nemenovaný, no opis sedí na hociktorý) mobilného operátora, ktorý zákazky zadáva, nie prijíma. Takže si myslí, že tam bude pohoda-jahoda, no veľmi skoro zistí, že z hovna sa postavil rovno pod odpadovú rúru. Ďalej nemá zmysel prezrádzať, veď si prečítajte.

Kniha je napísaná v prvej osobe, takže má istý autobiografický nádych (čo vlastne potvrdil aj sám Rado), a to remeselne veľmi zručne, toľko trefných prirovnaní zo seba nesúka ani doktor House. Napriek tomu sa text čitateľovi nevnucuje, prirovnania a myšlienky hlavného hrdinu nerušia a príbeh pekne plynie až do záverečného happyendu (?).

Čo však túto knihu vykopáva u mňa na poličku vo výške očí, je opis fungovania bežnej reality vo východoeurópskych pobočkách nadnárodných korporácií. Tomu, kto to nikdy nezažil, sa to bude zdať absurdné a nepochopiteľné, ostatní motroci pípajúci si každodenne na turniketoch v skleno-oceľových arbeitslágroch budú mať pri čítaní na tvári akurát chápavý a súcitný úsmev. Lebo príbeh je to síce smutný, ale takým tým tragikomickým spôsobom, ako keď si čítate o Darwinových cenách.

Ďalším zaujímavým prvkom je Bratislava. Hej, myslím to mesto. Je tam zakomponovaná takým spôsobom, že nie je kulisou, ale takmer až samostatnou, žijúcou literárnou postavou. Čo samozrejme ocenia len tí, ktorí Bratislavu poznajú, pretože slovo „Bratislava“ je tam spomenuté tuším iba raz, ale tým pútavejšie je to pre Bratislavčanov čítanie.

Čo viac dodať? Zisťujem, že veci, ktoré sa mi páčia, sa recenzujú horšie ako vyslovené sračky. Takže len toľko: ak ste motroci, je to pre vás povinné čítanie, ak nie, prečítajte si to aj tak a buďte radi, že si myslíte, že to je len fikcia. Hodnotenie: desať magnetických kariet visiacich na šnúrke s firemným logom z desiatich (tí, čo ste v živote neboli v Bratislave, si jednu odrátajte).

6 komentárov:

  1. mohol by si sem pridat fejsbukovsky "lajk" gombik. :) Inak dik za recenziu, kniha ma uz caka :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jo, ako Dubnican mi Bratislavu intimne priblizil, co ma potesilo. Asi ju ma rad.
    Je to dobra kniha. Paci sa mi. Niektore prirovnania boli nadherne. A Dano je temer remarquovsky kamos. Mam som dojem, a vlastne ho mam este stale, ze take priatelstva sa dnes nepestuju. Mozno medzi hrubokrkymi, ktorych viazu dokopy spomienky na odrezane usi. Vzdy masa potesilo, ked zasiel k nemu do podniku. (ja som to cital strasne dlho, ale vobec nie preto, ze by som sa nudil, bol to celkom dlhy serial). A co ma potesilo, Rado je vlastne citlivy clovek v ironickom prevleku-na Humne. Humno Asapiens

    OdpovedaťOdstrániť
  3. no tak diky mojo... teraz si ju musim ist niekde zaobstarat a do nedele precitat... v nedelu rano mam uz planovany nadcas a musim pracovat... ale mam aspon vyhodu ze z domu... takze vlastne neviem kedy prestat...
    ach jaj... sto snurok na magneticke karty aby ti do chrbta vrtalo...
    ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. No obcas to bolo take autenticke, ze ma priam zamrazilo.. Nastastie som sa spamatal uz pred rokom. Jo a BA je tam tak 5,6 krat spomenuta..heh :))

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ba som opustil koli tym "srackam" co sa tam deju
    tak teraz si spokojne precetam a potesim sa ako dobre bolo sa presunut 70km na juh

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Dakujem za super recenziu, knihu som si uz kupila a teraz som pohruzena do citania.

    Tiez som pracovala v brandzi, kde sa tancovalo tak ako klient piskal a bolo jedno, ci bol piatok alebo sviatok... Ondrejickov opis mi niekedy prisiel ako obraz mojho pracovneho dna

    OdpovedaťOdstrániť